Články v Bielej sú venované bi tematike, komu sa to nepáči, tam hore v pravom rohu je červený krížik.

January 2014

Why are there no feathers that float up to the sky?

14. january 2014 at 20:50 | Shiro |  Emptiness

..vlak. Nudní ľudia, ťažký kufor, ranná nevyspatosť, priveľa myšlienok, smutný pohľad na svet. A jeden starší pán na stanici. Na prvý pohľad by jeho vek nikto neuhádol, život mu ukradol mladosť. Stál tam sám a opustený, s kopou kufrov, ktorú nemal šancu sám odniesť. Pomoc. Nikto sa k nemu nechcel priblížiť, a pokrytecky povedané, sa veľmi nečudujem. Zápach. Myslela som, že mu pomôžem tie veci odniesť na autobus, poprípade sa s ním zveziem, aby sa dostal bezpečne domov. Naivita. Sedel predo mnou na lavičke asi dve hodiny, nevládal. Doniesla som mu čaj a on rozprával. Hovoril mi o svojom živote. Príbehy o tom, ako cestoval, aké to bolo, keď pracoval vo Švajčiarsku, keď bol na vojne, čo vyštudoval, kde sa narodil, ako skoro sa oženil, ako prišiel o byt, keď bol vonka, lebo ho jeho podnájomník predal - niekoľkokrát. Zmenený smer. Rozprával mi o svojom synovi, ktorému život riadi manželka. Synovi, ktorý ho nechal na ulici, odrezal od svojho života v takom rozsahu, že odmietal prijať poštu od svojho otca. Dar. Rozprával. O tom, ako tie dlhé roky prežíval, ako sa skutočne správajú k ľuďom v útulkoch, ako ich pripravia i o to posledné.
Ten pán sa vracal z nemocnice, no zdravý určite nebol. Mal parkinsona. To bola tá zjavná stránka, lenže čo nebolo vidieť bola bolesť zvnútra. A nikto nemal toľko ľútosti, aby sa pri nás zastavil, jedine bezdomovci si nás všímali. Ukázal mi na jednu ženu, sedela na vedľajšej lavičke. Deka bola jej jediným domovom. Stará známa. Stačilo prejaviť trošku súcitu, a hneď sa po vás naťahovali hladné ruky. Možno preto sa nikto nezastavil. Vlastne nie, dvaja ľudia áno. Prvá osoba bola moja. Pozerala na mňa takým zvláštnym pohľadom a ja som sa samej seba pýtala, čo si asi myslí o situácií pred sebou. Prišla bližšie, vymenili sme si nemé pohľady. Dúfala som, že sa ma nebude pýtať, prečo som tam s ním. Nepýtala sa. Ale ja som odpovedala. Chcela som ju zastaviť, aby mi pomohla, ale nemohla som to od nej žiadať... Neskôr prišiel jeden muž, hneď na prvý pohľad nesympatický. Vlastne sa stavil dvakrát a ak som si to dobre spočítala, tak mal niečo s okolitými taxikármi. Rozhodne nezanechal dobrý dojem. Nešlo ani o to čo vravel, ale skôr akým tónom. Minimálne to jeho jemné varovanie, nech si mladé dievča cestujúce samo dáva na seba pozor opakovane zopakované, vyvolávalo zmiešané pocity.
Keď sa Pánovi podarilo vstať, išli sme do jednej turistickej ubytovne. Volala som tam vopred, aby som zistila, či majú pre neho miesto. Mali. Bolo mi nesmierne ľúto, keď som videla, ako sa všetci od neho odťahujú, ale na druhej strane, som ich dokázala pochopiť.
Zo sľúbeného dvojnočného ubytovania bolo nakoniec iba jedno a kopa problémov. Nikto nechce mať v hoteli bezdomovca. Najsmutnejšie na tom bolo, že ten Pán ním byť nemusel. Mal doklady, mal peniaze (a môžem povedať, že mal pri sebe mastnú sumu), bol inteligentný, priateľský a nesmierne vďačný za kúsok rešpektu. A aj tak to všetci prehliadali. Nikto to nechcel vidieť, nikto nechcel jeho. Dostal úkryt na jednu noc, jedno jedlo. Všetko. A o pár hodín bude znovu musieť bojovať s ľuďmi ignorujúcimi jeho dôstojnosť. Ja však nikdy nevymažem ten hrejivý, nežný pohľad plný bolesti a poníženia.