Články v Bielej sú venované bi tematike, komu sa to nepáči, tam hore v pravom rohu je červený krížik.

Et Cetera

2. april 2013 at 1:54 | Shiro Akimari |  Songfictions

Poviedka venovaná Ange a vôbec moja prvá poviedka na shojo ai. Pieseň je ako vždy na konci článku...


Prach histórie sa vznášal vo vzduchu, aby mohol schovať súčasnosť do svojej ochrannej náruče. Prežité už viac nebolelo, stačilo trochu času. Prázdne javisko dychtivo sledovalo nastávajúce predstavenie. Čakalo sa na posledný akt, herečky už boli na scéne. Dve opustené osoby, na ktorých individuálnom výstupe sa priživovali iba predlžujúce sa tiene zle rozostavených rekvizít. To mĺkve divadlo už zažilo veľa hier, avšak dnešná bola iná. Dnes bola na programe tragédia. Neúprosná slučka sa bolestivo sťahovala, sekundy sa odrátavali, stačila už len jedna replika.


My back being pushed by the fear that everything might end...

Otupenú atmosféru narušil až jemný pohyb. Drobné hnedovlasé dievča v odmietavom geste chytilo zápästie ženy pred sebou. Pevný stisk značil hĺbku úzkosti, ktorá zvierala jej srdce. "Ja-" začala tichučko, ale hlas sa jej zlomil hneď po prvom slove. Namiesto toho pristúpila bližšie a vnorila svoju tvár do pleca žiadanej osoby.


More, more of the warmth from a little earlier...



Príjemne hriala, presne tak ako si to pamätala. Rúčky opustili jej zápästie a ovinuli sa cez boky okolo pása. Odmietnutie sa zmenilo na žiadosť. "Ran," hlboko sa nadýchla, aby potlačila chvenie hlasu a zosilnila zovretie. " neopúšťaj ma..." znovu nadobudnutá istota sa roztopila ako vlaňajší špinavý sneh. Stena jej chrbta odrazila vzlyk. Neviditeľný zápas sa blížil do svojho finále.


I put a lock on the five letters of "let's break up" that my tear ducts hate...


Ran sa zaprela chrbtom o telo za sebou. Neprehovorila, nijako nedala najavo svoju odpoveď. Len zavrela oči a vychutnávala si posledné spoločné okamihy. Inštinktívne vyhľadala ruku na svojom drieku a palcom po nej začala kresliť imaginárne obrázky. Zapĺňala myseľ zbytočnosťami snažiac sa prestať uvažovať nad dôsledkami.


Nande nano? Nande nano? Iya, iya, iya..


Zaklonila hlavu, tak aby si ju mohla položiť Sato na plece. Stále tápala v temnote odmietajúc si pripustiť váhu svojho rozhodnutia. Ticho zvädlo v kvapkách soli. Rosili sa jej líca, svet sa premazal farbami hmly. Slzy jednej patrili spomienkam, tichému requiem vracajúcemu minulosť, slzy druhej predstavovali snahu zachrániť budúcnosť.


I can't believe it, I can't understand...


Ukrytá pred pohľadmi sledovala dianie v miestnosti. Pripadala si stratená v šaláte toľkých kultúr a svetov. Starodávne bytosti si podávali ruky s poprednými osobnosťami svetovej politiky. V ľavom rohu Princezná zo Sáby ošklbala v kartách piateho trpaslíka zatiaľ čo pri bare anjel dolieval pohárik Luciferovi. Realita sa postavila na hlavu. Každý sa snažil užiť si svoju nezabudnuteľnú noc. S povzdychom sa oprela o stĺp a sledovala ako vlk hľadal svoju Červenú Čiapočku. Nedostala pozvánku...


I don't know what to do, I don't know..


Z rozjímania ju vytrhol dotyk čipky na jej pleci. Niekto jej odhrnul zozadu vlasy, čím zanechal na jej pokožke príjemné mravčenie. "Stratená?" usmial sa za ňou melodický hlas. Otočila sa chtiac čeliť neznámej. Vysoká brunetka v dobovom kostýme rozprávajúcom príbeh gotiky zahalila svoju tvár modro-hnedou škraboškou, ktorá dodávala jej hnedým očiam na záhadnosti. Možno práve tá tajomnosť ju tak veľmi fascinovala. "Podvoľ sa čaru noci," jej pery sa naklonili bližšie k uchu, aby hlasná hudba neukradla nič z významu poskytnutých slov. Pridržala si krajkované šaty a vznešene sa uklonila. Noblesa sprevádzala každý jej pohyb. S nežným úsmevom ju chytila za ruku a vyslovila kliatbu rozmaru.


I know, understanding it all, the belief that I understood everything...


So záľubou si prezerala telo pred sebou. Pravidelné nádychy a výdychy ju utvrdzovali v presvedčení, že jej tento hriech prejde bez potrestania. Končekmi prstov putovala po nahej pokožke a užívala si jej hebkosť. Obišla začiatok panvy popod podbruško. Postupovala vyššie, obišla jamku nad jeho hranicou a po pravom boku vystúpila po temer nenaznačených rebrových schodíkoch. Pomaly zmenila smer priamo dole a pomedzi prsia sa dostala až na kľúčnu kosť. Už zostávalo len málo. Nežne pohladila jej líce a na úver si vzala bozk. Usmiala sa s prehryzenou perou, zakryla ju čiernym saténom, ktorý okamžite obopäl jej línie a opustila teplé útočisko cudzinkinej postele. Pri dverách sa ešte zastavila, aby si ju prehliadla. Prv než nehlučne odišla. Pach sexu vznášajúci sa vo vzduchu kreslil rámy spomienke. Spomienke zanechávajúcej po sebe príležitosť vpísanú pod bruškom v podobe telefónneho čísla. Pokojný spánok dievčiny strážila dvojfarebná škraboška na vedľajšom vankúši.


As for you who left, bye bye bye...


Skorá ranná hmla prenikala dnu prostredníctvom otvoreného okna. Sato sedela na okennej parapete zabalená len v posteľnom prestieradle, na nohách plniaci sa popolník a v ruke dymiaca cigareta smerujúca k ústam v stereotypnom pohybe. Vonka bola ešte tma. Prerážali ju len lúče pouličných lámp, avšak vedela, že čoskoro sa rozvidnie. Rovnako ako vedela, že presne o pätnásť minút príde domov sused z nočnej a svojim príchodom zobudí svoju spiacu dcérku. A ako každé ráno tým nahnevá svoju manželku. Tiež vedela, že poobede sa v opakovanej rutine zastaví pani z vedľajšieho bytu s tým, že jej znova niečo chýba do koláča a potom, keď ho dopečie, jej kúsok z neho donesie, len preto, aby jej mohla o siedmej večer zavolať matka a sťažovať sa ako si ju jej manžel už vôbec nevšíma. Všetky tieto maličkosti dodávali jej životu stabilitu. Stačilo však jediné stretnutie, aby prestali dávať zmysel.


Is what I want to say but why can't I say it? Why?


Dve už na prvý pohľad odlišné osobnosti sedeli naproti sebe nad pariacimi sa šálkami kávy. Skúmali sa pohľadmi, snažili sa približne odhadnúť na čo asi tá druhá myslí. "Čo vlastne sme?" prelomila mlčanie Sato a uprela pohľad zelených očí do diaľky ponad Renino plece. Takto nemohla nič prehliadnuť a nemusela sa jej pozerať do očí. "Netuším," dostalo sa jej odpovede, ktorú počuť nechcela aj keď s ňou rátala ako s najpravdepodobnejšou a s tichou rezignáciou dovolila vkradnúť sa neprítomnosti do svojho pohľadu. "Ale môžeme to hľadať budúcu stredu. Tu na terase, pri káve s mliekom. Rovnako aj stredu potom a potom. A keď bude zima, tak pôjdeme dnu a dáme si horúci čaj." Nedostala vysvetlenie či návod ako postupovať, namiesto toho mala uistenie, že bude nejaké nabudúce. Že to nabudúce plánujú spolu, že existuje "my". Neisté, ale bolo tam.


Hey, but instead of the answer, I want the reason!!


Kvapky vody vytvárali padajúcu záclonu, ktorá bránila svetlu poriadne preniknúť, čím zahaľovala svet do ešte ponurejšej nálady. Ulice sa zdali ešte špinavšie a parky ešte mŕtvejšie ako zvyčajne. A nebolo to tým, že tam neboli deti, ktoré by si stavali zámky z piesku či dospelí venčiaci svojich miláčikov. Šero dňa v sebe ukrývalo potlačovaný smútok nad našim konaním. Taká tá nevypovedaná pravda, o ktorej všetci vieme, len ju statočne ignoruje. Keď sa špina zametie pod koberec, tak už viac nikoho netrápi.


I'm searching, wanting, et cetera


Dve ženy si brázdili cestu tou všeobecnou fraškou. Obe odeté v čiernej, poznačené pachom smrti. Ruku v ruke sa snažili vzdorovať žiaľu, každá v inej forme. Ran žialila kvôli svojej strate, Satina bolesť patrila jej. Empatia, láska... Kedy sa medzi nimi stiera hranica a dokážu sa vôbec vylučovať? Zbytočná otázka. Obe predstavujú klad, preto nikoho nenapadne sa nad ňou zamýšľať.

Zastavila sa a tým donútila zastaviť aj Ran. Reagovala presne ako bezduchá bábka. Stačilo zaťahať za šnúrky. Vtiahla ju do svojho objatia. Vedela, že teraz potrebuje cítiť niečiu blízkosť a ona jej ju mohla ochotne poskytnúť. Vlastne, keby to nebola práve ona, tak by to bolelo stokrát viac. Počúvala jej vzlyky a pevne ju zvierala, premočené oblečenie sa na ne lepilo a ťaželo. Ťahalo ich dole ako balvan prikovaný k členku. Jedna padla na dno, aby ju druhá mohla vytiahnuť. Ľudia ich s nadávkami obchádzali po krajoch chodníka. Nikoho nenapadlo prejaviť štipku súcitu.


I understand, I won't go back but, but

Sedela na móle a pozorovala krvácajúce slnko. Hojdala nohami v zabehanom rytme a každým pohybom rozčerila vodnú hladinu pod sebou. Biela vrstva opaľovacieho krému poskytovala úľavu spálenej pokožke. "Sato," naklonila sa a ukázala na svoj odraz vo vode. Pripomenulo jej to jednu detskú hru, ktorá bola založená na princípe zrkadlového obrazu. Vždy prehrala. Zasmiala sa sama na sebe a vrátila sa do pôvodnej polohy. Keby zavrátila hlavu, tak by mohla vidieť pláž a za ňou chatu. Presne tú chatu v ktorej teraz Ran pobehovala po kuchyni a chystala večeru. Keďže sa však cez steny pozerať nemohla, tak to považovala za zbytočné.


I can think freely right? hey, et cetera


Okolo pása sa jej zozadu majetnícky obtočili niečie rúčky a ona hneď vedela komu patria. Tú vôňu pražených mandlí by spoznala kdekoľvek. "Nad čím premýšľaš?" ozvalo sa jej do krku, ktorý si Ran následne vybrala za svoju obeť. Motýlími bozkami prchavými ako kmitanie krídel dráždila jej vnemy a chladný vzduch na zohriatej pokožke zanechával prísľub zimomriavok. Zimomriavok z vášne. Sato neodpovedala, len pootočila hlavu do boku, aby sa vyrovnala svojej spoločníčke a nahla sa trochu viac doľava. Smädne sa jej vpila do úst a užívala si vzájomný moment. Jazykom pohladkala spodnú peru. Spolu so slnkom klesala potreba sebaovládania.


I don't want to see you. Ever


Kŕdle holubov obletovali park snažiac sa nájsť nejakú dobrú dušu, ktorá by bolo ochotná hádzať im trochu vtáčieho zobu či len natrhané kúsky chleba. Na starej lavičke to smutne pozorovalo dievča, ktoré sa zdalo byť nezainteresovaným návštevníkom. Pohľadom skontrolovala čas do príchodu svojej polovičky a vrátila sa k bezduchému načúvaniu okolia. Snažila sa odpútať svoju myseľ od detskej preliezačky za svojim chrbtom. Nemusela sa tam ani pozerať, aby vnímala ich šťastie. Nadšený výskot sprevádzal uvoľnený smiech. Nikto sa nedokázal smiať tak otvorene ako deti. Krásne vo svojej naivnosti. Bolo bolestivé to počúvať. Už dlhšiu dobu cítila, že ju jej život neuspokojuje. Chcela naplnenie, odovzdať posolstvo. Chcela mať deti. A to so Sato nebolo možné. Život ju staval pred ťažkú voľbu. Iste, keby sa presťahovali do inej krajiny, tak by dieťa mohli vychovávať spolu, ale to bolo nemysliteľné. Ani jedna z nich nedokázala bojovať proti spoločnosti, nechceli byť tie čo šliapu proti prúdu. Len potichu trpeli.


Is what I could have said but why don't I feel it? Why?


Teplá posteľ sa teraz zdala chladnejšia ako kedykoľvek predtým. Ležali každá na svojej strane, otočené k sebe chrbtom, vzájomne sa nijako nedotýkajúc. Už tu bolo niečo nesprávne. Začalo to škrípať. "Né, Sato," vyslovila jej meno, aby sa uistila, že nespí. Po vcelku bdelom zahmkaní si bola istá, že môže položiť otázku. "Ktorý druh lásky je podľa teba silnejší? Materinská alebo partnerská?" . Zrejme mala tú otázku brať vážnejšie. Možno keby nebola zaslepená svojou vlastnou zaľúbenosťou, videla by, že bolo niečo v neporiadku, že Ran trápi niečo čo sa len tak nevyrieši. "To závisí od okolností," unavene zívla s otočila sa k nej čelom, "ale materinská je trvácnejšia," dokončila ešte myšlienku a zavŕtala sa jej do náruče. Netušila, čo svojou úprimnou odpoveďou spustila.


Please, someone someone, answer me


Akokoľvek veľmi sa za to rozhodnutie začínala nenávidieť, už ho nedokázala vziať späť. Nechcela. Nemohla. Hanbila sa sama pred sebou za svoju zbabelosť, ale rovnako zbabelo odmietala bojovať. Chcela pokojný život bez obzerania sa cez plece, aj keď podvedome tušila, že už nikdy nebude schopná nikoho milovať tak otvorene ako Sato. Bola ochotná vzdať sa všetkého pre kúsok spoločenského pochopenia.

Otočila sa k nej čelom a dlaňou jej zakryla oči. Nedokázala by sa pozerať na tie prosebné výčitky. Pritisla pery k jej čelu v krátkom rozlúčkovom zbohom a na chvíľku si dovolila oprieť čelo o to jej. Cítila ako sa jej pomedzi prsty kĺžu jej slzy. Pálili viac ako nevypovedané výčitky. Bolestivo jej ryli cestičky cez kožu rovno do srdca. Také hlboké, aby na ne nikdy nezabudla. Surovo sa jej vytrhla z objatia, ešte trochu toho sentimentu a nedokázala by sa pohnúť. Už nebolo cesty späť. Hluchá k náreku sa otočila a odišla.


I know what I want…


Javisko zostalo prázdnejšie o jednu herečku. To podivné prázdno však nadobúdalo svoje skutočné rozmery až v zlomenej ľudskej duši. Ešte ju čakala dlhá cesta k zabudnutiu. Viedla cez nenávisť a ľahostajnosť až po uvedomenie si, že tá láska sa nikdy nevytratí, mohla len prebolieť.



ONE OK ROCK - Et Cetera

 

1 person judged this article.

Comments

1 Ange Ange | Email | Web | 2. april 2013 at 14:11 | React

<3

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement