Články v Bielej sú venované bi tematike, komu sa to nepáči, tam hore v pravom rohu je červený krížik.

Captain Caffeine...no...just ...caffeine...

25. july 2016 at 21:30 | Shiro Akimari |  Madness

Kofeín, kofeín, kofeín a dokončovanie bakalárky. Just call me angel of the morning angel~
*caffeine high*


 

Thorns coiled around the sun

27. august 2015 at 23:03 | Shiro Akimari |  Emptiness

Cesty a priecestie za tebou.

Prvá, tá na ktorej momentálne stojíš, pár metrov za odbočkami a pevne smerujúca rovinou. Stabilita, rovnováha, tvoj osobný prístav bez záverečných hodín. Vo vzduchu voľnosť, neha a aróma domova. Bez kostlivcov z predsudkov.

Druhá trochu smerom doľava, vedúca na koniec sveta, avšak dvomi smermi. Vzájomnou sebadeštrukciou alebo šťastným koncom, na ktorý ani jedna z vás neverí.

A nakoniec tretia. Kľukatá, plná dier a hôr. Bez ochranných sietí. Doprava voľným pádom. Prevoňaná tým čo si mala a stratila, tým po čom stále túžiš, tým na čo nedokážeš zabudnúť. Ukazujúca ti "keby" a "možná" vďaka, ktorým spoznal tvoj vankúš chuť sĺz.

Tak ktorou?

Why are there no feathers that float up to the sky?

14. january 2014 at 20:50 | Shiro |  Emptiness

..vlak. Nudní ľudia, ťažký kufor, ranná nevyspatosť, priveľa myšlienok, smutný pohľad na svet. A jeden starší pán na stanici. Na prvý pohľad by jeho vek nikto neuhádol, život mu ukradol mladosť. Stál tam sám a opustený, s kopou kufrov, ktorú nemal šancu sám odniesť. Pomoc. Nikto sa k nemu nechcel priblížiť, a pokrytecky povedané, sa veľmi nečudujem. Zápach. Myslela som, že mu pomôžem tie veci odniesť na autobus, poprípade sa s ním zveziem, aby sa dostal bezpečne domov. Naivita. Sedel predo mnou na lavičke asi dve hodiny, nevládal. Doniesla som mu čaj a on rozprával. Hovoril mi o svojom živote. Príbehy o tom, ako cestoval, aké to bolo, keď pracoval vo Švajčiarsku, keď bol na vojne, čo vyštudoval, kde sa narodil, ako skoro sa oženil, ako prišiel o byt, keď bol vonka, lebo ho jeho podnájomník predal - niekoľkokrát. Zmenený smer. Rozprával mi o svojom synovi, ktorému život riadi manželka. Synovi, ktorý ho nechal na ulici, odrezal od svojho života v takom rozsahu, že odmietal prijať poštu od svojho otca. Dar. Rozprával. O tom, ako tie dlhé roky prežíval, ako sa skutočne správajú k ľuďom v útulkoch, ako ich pripravia i o to posledné.
Ten pán sa vracal z nemocnice, no zdravý určite nebol. Mal parkinsona. To bola tá zjavná stránka, lenže čo nebolo vidieť bola bolesť zvnútra. A nikto nemal toľko ľútosti, aby sa pri nás zastavil, jedine bezdomovci si nás všímali. Ukázal mi na jednu ženu, sedela na vedľajšej lavičke. Deka bola jej jediným domovom. Stará známa. Stačilo prejaviť trošku súcitu, a hneď sa po vás naťahovali hladné ruky. Možno preto sa nikto nezastavil. Vlastne nie, dvaja ľudia áno. Prvá osoba bola moja. Pozerala na mňa takým zvláštnym pohľadom a ja som sa samej seba pýtala, čo si asi myslí o situácií pred sebou. Prišla bližšie, vymenili sme si nemé pohľady. Dúfala som, že sa ma nebude pýtať, prečo som tam s ním. Nepýtala sa. Ale ja som odpovedala. Chcela som ju zastaviť, aby mi pomohla, ale nemohla som to od nej žiadať... Neskôr prišiel jeden muž, hneď na prvý pohľad nesympatický. Vlastne sa stavil dvakrát a ak som si to dobre spočítala, tak mal niečo s okolitými taxikármi. Rozhodne nezanechal dobrý dojem. Nešlo ani o to čo vravel, ale skôr akým tónom. Minimálne to jeho jemné varovanie, nech si mladé dievča cestujúce samo dáva na seba pozor opakovane zopakované, vyvolávalo zmiešané pocity.
Keď sa Pánovi podarilo vstať, išli sme do jednej turistickej ubytovne. Volala som tam vopred, aby som zistila, či majú pre neho miesto. Mali. Bolo mi nesmierne ľúto, keď som videla, ako sa všetci od neho odťahujú, ale na druhej strane, som ich dokázala pochopiť.
Zo sľúbeného dvojnočného ubytovania bolo nakoniec iba jedno a kopa problémov. Nikto nechce mať v hoteli bezdomovca. Najsmutnejšie na tom bolo, že ten Pán ním byť nemusel. Mal doklady, mal peniaze (a môžem povedať, že mal pri sebe mastnú sumu), bol inteligentný, priateľský a nesmierne vďačný za kúsok rešpektu. A aj tak to všetci prehliadali. Nikto to nechcel vidieť, nikto nechcel jeho. Dostal úkryt na jednu noc, jedno jedlo. Všetko. A o pár hodín bude znovu musieť bojovať s ľuďmi ignorujúcimi jeho dôstojnosť. Ja však nikdy nevymažem ten hrejivý, nežný pohľad plný bolesti a poníženia.
 


Without shape

27. december 2013 at 0:05 | Shiro |  Madness


,,Môžeš pochopiť moju bolesť? Dokážeš si to predstaviť bez poučiek, ktoré vás učili?," len tiché slová vykĺznuté spomedzi pier. A tma. V miestnosti, pred očami, v duši. Žiadny plamienok poskytujúci útechu. Tichučká rezignácia na spravodlivosť. Bez pokusu o reklamáciu. Pretože svet tak pekne nefungoval. ,,Tak dokážeš?" hlas mu jeme preskočil ako sa v ňom odrazila nutnosť po odpovedi. Ale tak ako kedykoľvek predtým, jedine steny mĺkvo prikyvovali.

Cudzia dlaň zanechala teplú stopu na jeho tvári. Krehkú a prchavú, takú ako nežné pohladenie, ktoré sa už radilo medzi spomienky. ,,Myslíš, že to chcem chápať?" Ale odozvy sa nedočkal ani on. Kládli otázky bez nároku na spätnú väzbu. ,,.. že chcem niečomu takému rozumieť?," prstami ľavej ruky prešiel na jeho bok a udržiaval ho blízko. Tak blízko, aby mohol cítiť niečiu prítomnosť, a zároveň dostatočne ďaleko, aby sa bál otočiť. ,,Prečo by som mal?," vykonal drobný krúživý pohyb. Upokojujúce gesto, kruté slová. ,,Nestačí, že trpíš ty? Nie je to dosť?," ak však čakal víťazstvo, bola to už druhá hrubá medzera v jeho pláne.

Úplne niekoho zničiť, bez akéhokoľvek nátlaku. Len sa pozerať a čakať, kým to spraví sám. A on to spraví. Pretože. Zavrel oči, aby mohol plne vnímať dopad svojich myšlienok. Vždy tam bude s ním, nikdy nič nespraví. Tak ako doteraz. Nechá ho znič sa. Neignorovateľná ignorácia. Pokožka bola teplejšia na mieste, kde sa stretávala s tou jeho. A predsa ho tá predstava mrazila strachom. Nemohol dostať menej, nemohol žiadať viac. Dohoda? Skôr výskum. Zvrátená ľudská zábava. A porušené pravidlá.



Even deeper than that words

29. november 2013 at 22:28 | Shiro Akimari |  Madness

Krehká naivita kruto rozdupaná výsmechom. Plačom vypálené oči. Poníženie. Prvá skúsenosť z dospelosti....

Reklamy/ Chat

2. april 2013 at 2:36 | Shiro Akimari |  Reklamy/Chat

Ak mi chcete niečo odkázať, propagovať alebo urobiť hocičo čo nesúvisí s akutálnymi článkami, tak mi ich nespammujte :´).

Et Cetera

2. april 2013 at 1:54 | Shiro Akimari |  Songfictions

Poviedka venovaná Ange a vôbec moja prvá poviedka na shojo ai. Pieseň je ako vždy na konci článku...


Prach histórie sa vznášal vo vzduchu, aby mohol schovať súčasnosť do svojej ochrannej náruče. Prežité už viac nebolelo, stačilo trochu času. Prázdne javisko dychtivo sledovalo nastávajúce predstavenie. Čakalo sa na posledný akt, herečky už boli na scéne. Dve opustené osoby, na ktorých individuálnom výstupe sa priživovali iba predlžujúce sa tiene zle rozostavených rekvizít. To mĺkve divadlo už zažilo veľa hier, avšak dnešná bola iná. Dnes bola na programe tragédia. Neúprosná slučka sa bolestivo sťahovala, sekundy sa odrátavali, stačila už len jedna replika.


My back being pushed by the fear that everything might end...

Otupenú atmosféru narušil až jemný pohyb. Drobné hnedovlasé dievča v odmietavom geste chytilo zápästie ženy pred sebou. Pevný stisk značil hĺbku úzkosti, ktorá zvierala jej srdce. "Ja-" začala tichučko, ale hlas sa jej zlomil hneď po prvom slove. Namiesto toho pristúpila bližšie a vnorila svoju tvár do pleca žiadanej osoby.


More, more of the warmth from a little earlier...



Len tiché aleluja

2. april 2013 at 1:39 | Shiro Akimari |  Songfictions

Sedel na okennej parapete a pozoroval nočnú oblohu. Kedysi všetky tie hviezdy žiarili len pre nich a nikoho iného. Sedávali v tráve, ruka v ruke v pevnom objatí a dívali sa na ne spolu. Vždy mu potichu do ucha spievala nežné tóny. Miloval jej hlas, miloval ju. Teraz bolo jeho spoločníkom jedine ticho. Také hlučné ticho až z toho bolela hlava...


Bolo to takto, štvrtina, pätina, malý pád,
hlavný zdvih, bezradný kráľ komponujúci aleluja...


Miestnosťou sa rozliehal krik. Kričal na ňu a ona na neho. Kam sa podela tá láska a neha, ktorá medzi nimi doteraz panovala? Kam sa podel ten vášnivý cit? To ona ho zabila. Žiarlivosť. Pomaly sa zakrádala a rozožierala ich vzťah ako ten najdoternejší hmyz. Stačilo zasiať malé semienko pochybností a to nenápadne klíčilo a naberalo na sile až nakoniec poriadne udrelo...


Where to go next